Jedna britská expertka tvrdí, že by sme mali deti nechať spávať s nami v posteli až do ich piatich rokov. Vyrastú potom z nich pokojní a zdraví dospelí. Margot Sunderlandová je autorkou viac ako dvadsiatich kníh. Jej zistenia sú založené na viac ako 800 štúdiách. Prax je skoro vo všetkých štátoch zhruba rovnaká. Bábätká sa učia spať samé už takmer od narodenia. Táto metóda je podľa nej veľmi škodlivá, pretože odlúčenie od rodičov im zvyšuje hladinu kortizolu v krvi, ktorý je reakciou na stres.
Mnoho vedcov sa už viac ako 20 rokov zaoberalo štúdiami detského mozgu a vykonávali aj mnohé analýzy zamerané na ich reakcie. Napríklad tri roky stará neurologická štúdia ukázala, že mozog dieťaťa odlúčeného od rodičov vykazuje obdobnú aktivitu ako pri fyzickej bolesti.
Je vedecky dokázané, že spanie s rodičmi do piatich rokov veku je pre nich veľkým prínosom. Práve na prahu života sú naše deti najviac krehké a odlúčenie ich môže poznamenať po zvyšok ich života. Podľa jedného prieskumu sa prišlo na to, že 70% žien, ktoré v detskom veku pri plači nikto neupokojoval, trpelo v dospelosti zažívacími problémami.
Sunderlandová versus Fordová
Iného názoru je Gina Fordová, ktorá presadzuje, že bábätká by mali mať samostatnú postieľku pre spanie stranou zvyšku domu a naučiť sa spať bez pričinenia rodičov už od počiatku. Vo svojej knihe uvádza, že rodičia by mali mať čas sami na seba. Zdieľanie spoločného lôžka totiž vedie veľmi často k tomu, že nakoniec spia manželia oddelene. Muž predsa musí vstávať do práce a neustále nočné budenie mu neumožní dostatočne odpočívať. Žena – matka potom musí zvládnuť všetko sama po celých 24 hodín denne a je veľmi unavená a často sa dostavia aj frustrácie.
Skúmanie detí do piatich rokov ukázali, že viac ako 90 percentám z nich stúpa hladina kortizolu, idú ak do materskej škôlky, u 75 percent klesá pri návrate domov.
Podľa Sunderlandovej sa navyše pri samostatnom spaní zvyšuje aj riziko náhleho úmrtia dojčaťa. Dieťa postráda upokojujúcu náruč mamičky. Upokojuje ho i slabý tlkot jej srdca a teplo, keď vedľa nej spinká.
Spomeňme si, ako to robili naše mamy. Väčšinou s nami spávali až zhruba do troch rokov veku. A niekedy aj neskôr sme chodili k nim do postele, keď sme mali zlé sny a potrebovali sme pocit bezpečia. Každá mamička i otecko to cíti inak. Mali by sme vnímať svoje deti a náš vnútorný pocit a láska nám rozhodne napovie, čo máme urobiť.
Nenechajme sa ovplyvňovať názory okolia, je to predsa naša rodina, v ktorej žijeme.