Pri akejkoľvek analýze virtuálnych komunít musíme brať do úvahy, ako zmeny významu cez texty tak aj fakt vzdialenosti medzi účastníkmi. Všimnime si, že komunitám v zmysle fyzického usporiadania môže táto ich fyzická blízkosť prepožičiavať zdanie prepojenosti. Virtuálne komunity, ktoré sú prepojené primárne a zväčša výlučne spoločnými záujmami, môžu byť paradoxne zároveň tesnejšie zomknuté ako..fyzicky..definované..komunity..
Čo znamená, že keď sa ľudia bavia cez internet vedia, aké majú spoločné záľuby, (už vopred) a preto si viac v tejto komunikácii rozumejú.
„Internetový odstup“
Členovia virtuálnych komunít sa musia denne vyrovnávať s časovým a priestorovým odstupom. Tým sprostredkúvajú odstup, ktorý je obsiahnutý v našom používaní jazyka pri komunikácii.
Mnohé experimentálne dôkazy poukazujú na to, že počítačom sprostredkovaná komunikácia a internetové správanie všeobecne môžu byť charakterizované ako obsahujúce vysokú úroveň „sebaotvorenia“ (z angl..„Self – disclosure“). Sebaotvorenie je vyššie pri synchrónnej on-line komunikácií ako pri rozhovoroch tvárou v tvár a najviac sebaotvorenia je prítomného práve pri asynchrónnej on-line diskusií v porovnaní s audio-vizuálnou komunikáciou alebo komunikáciou tvárou v tvár.
Redukované neverbálne podnety podnecujú k sebaotvoreniu z dôvodu, že sa nemusíme báť o prejavy, ktoré by sme nechcene prezentovali ako napríklad výraz tváre, proxemika, posturika, gestika a pod.
Počítačom sprostredkovaná komunikácia taktiež podnecuje ku kladeniu priamejších otázok. Jednotlivec sa nemôže spoľahnúť na neverbálne prejavy, ako pri osobnom kontakte. Keď sa s niekým rozprávate zoči-voči predsalen je to iné, ako keď si píšete na chate či massengeri. Ak dotyčného vidíte, môžete zároveň vnímať jeho slová a reč tela. Tá často prezradí viac ako samotný verbálny prejav. Niekto sa mračí, rozhadzuje rukami, krúti si vlasy, prehopkáva z nohy na nohu, prekrižuje si nohy atď. Takýchto maličkostí je mnoho, no zavážia.