Sedím nad hodnotiacou správou pred zajtrajšou dozornou radou. Raz za štvrťrok predkladajú všetci vedúci pracovníci správu o stave výroby a zároveň navrhujú riešenia pre zvyšovanie zisku. Nechcú ale počuť o zastaranom strojovom vybavení, ani o tom, že aj naši zamestnanci sú iba ľudia a občas robia chyby-
V každej jednej sfére, profesii je to iné. Niekde sa dá merať využitý čas:
- Počtom vyrobených dielov
- Počtom spracovaných údajov
- Množstvom ušitých nohavíc
- Meraním urobených kilometrov cesty
Ruka v ruke s počtom plusov, ide ale aj počet nepodarkov, alebo zmätkov z dôvodu stále sa zvyšujúcich nárokov na čas vyhotovenia a samozrejme že za najnižšiu cenu na hranici normálnosti.
Rovnako to je aj vo vývoji. Pri tvorbe prototypov. Do súťaže ide výrobok s kalkulovanou cenou. Všetci chcú zarobiť- že výrobok vydrží kratšie ak nahradíme kov plastom, jednu elektronickú súčiastku- inou z Číny, to v konečnom dôsledku naozaj nikoho nezaujíma. Po dvoch rokoch môže výrobok zostať nefunkčným- koho to trápi ?
- Nikoho ! Vyrobíme nové- ľudia kúpia nové ! Domáca spotreba posilní vraj ekonomiku!
Nezmyselný začarovaný kruh !
Asi ničomu nerozumieme. Nie je totiž možné vždy vyrábať viac a viac- nemali by sme kou predávať. Robíme preto menej kvalitne ? Aby sme zachovali nutnosť výroby ?
To je výroba a čo nevýrobná sféra ?
Práca učiteľa, vedeckého pracovníka, lekára a mnohých iných sa nedá robiť iba na počet odpracovaných hodín. Ako tam chceme efektívnejšiu prácu ? Učiteľ má naučiť za hodinu viac ? Alebo má učivu zúžiť a naučiť ho žiakov lepšie ?
Rovnako chirurg- čakáme od neho, že urobí denne o tri operácie viac,alebo chceme, aby ich vykonal toľko, aby dopadli dobre !
- Porovnania sú celkom iste pritiahnuté za vlasy. Áno, ale to bol môj zámer ! Musíme si uvedomiť, že snaha po väčšej efektívnosti za malé náklady má svoje limitované hranice.